225. výročie narodenia velikána z Gemera

12 mája, 2020 by  

šafaPavol Jozef Šafárik –  *13.05.1795 Kobeliarovo – †26.06.1861 Praha, básnik, prekladateľ, historik,pedagóg, etnograf, archeológ, vedec, slavista, spisovateľ „Jazyk je vedomie národa, je to jeho  duch vo svojom najvyššom zjavení, je to čarovne mocný zväzok, ktorý zväzuje dieťa s matkou, brata s bratom, rodinu s rodinou a všetkých spája v jeden národ

Narodil sa v drevenej kobeliarovskej fare a do novej, murovanej prešiel s rodičmi a súrodencami ako 4 -ročný. Doteraz sa tradovalo, že sa narodil ako syn evanjelického farára v rodine, v ktorej sa kazateľstvo dedilo z otca na syna a ktorá svoj pôvod odvodzovala od kazateľskej rodiny českej, keď po smutnej bitke na Bielej hore roku 1620 našla útočisko na Slovensku. Jeho otec  bol učiteľom najprv v Roštári, potom v Slavošovciach, odkiaľ sa začiatkom roku 1795 presťahoval stále ešte ako učiteľ do Kobeliarova, a až tam prijal miesto evanjelického farára.

Starý otec mal viac detí so Zuzanou Hámorskou v Štítniku, kde sa narodil aj Šafárikov otec Pavel ( 1761 – 1831 ). Študoval v Prešove. Oženil sa so schudobnelou zemiankou Katarínou Karesovou ( 1764 – 1812 ) z Hankovej. V Roštári sa im narodil syn Ján (1783), v Slavošovciach dcéra Mária (1785), syn Ľudovít Samuel (1788) a syn Pavol Jozef (1791-1792), ktorý ale umrel, Po ňom ako posledný prišiel na svet náš Šafárik (1795), ktorý zdedil jeho meno. Jediný sa narodil už v Kobeliarove krátko po presťahovaní celej rodiny. Krsní rodičia boli ctihodný muž Ján Banko, roštársky kazateľ a manželka Katarína, rodená Laučeková. Krstil kazateľ Mikuláš Michalides z Vyšnej Slanej. Otcovi bolo 34 a matke 31 rokov.

Pavol Jozef Šafárik po otcovi zdedil vysokú štíhlu postavu. Medzi jeho súrodencami bol väčší vekový rozdiel. Brat Ján ho podporoval vo vedeckých úsiliách, so sestrou Máriou ho spájala telesná a duševná podobnosť, vzájomné porozumenie, rovnaká povaha.

Otec sa po smrti manželky aj proti vôli svojich detí oženil s vdovou Rozáliou Lovčánkovou, rod. Drábovou z Jelšavy (1768 – 1855), ktorá mu priviedla dve deti z prvého manželstva – dcéru Rozinu a syna Pavla.

Svet detstva Šafárika bol pestrý. Rád sa túlal v prírode, lovil raky, zbieral lesné plody, priúčal sa cigánskej reči. Prvé vzdelanie dostal v rodičovskom dome. Prekypoval čitaťeľskou vášňou, naučil sa český a latinský jazyk. V škole ho učil slovenský učiteľ Ján Droschel a doma okrem otca aj obaja starší bratia. Doma sa rozhodlo, že pôjde študovať, ako sa vtedy vravelo, dali ho na učený stav.

Na jeseň roku 1805 sa rozlúčil s rodiskom a odišiel študovať na rožňavské nižšie evanjelické latinské gymnázium. Študoval tzv. donát, gramatiku a syntax, t.j. učil sa základy humanitných a prírodných predmetov a cvičil sa v jazykoch – latinčine, maďarčine a v nemčine. Riaditeľom školy bol vzdelaný muž Ondrej Farkaš, ale učil ho Michal Šarkányi, ktorého syn Pavol sa oženil so Šafárikovou sestrou Máriou. Samozrejme, že štúdium ukončil s výborným prospechom. Ďalej pokračoval na vyššom evanjelickom gymnáziu v Dobšinej. Profesorom mu bol Ondrej Madarász, u ktorého získal pevné základy z rétoriky a poetiky. Vyučovalo sa po latinsky, ale spoločenskou rečou bola nemčina. Z Dobšinej odchádzal ako najvýbornejší žiak, ovládajúci jazyk – latinský, maďarský, nemecký a český. Za ďalšie štyri roky skončil päťročný kurz lýcea v Kežmarku, kde si osvojil aj základy antického a súdobého básnictva a už sám písal básne. Do Jeny v roku 1815 už odchádzal ako uznávaný slovenský a český básnik. Zapísal sa na teologickú fakultu, pretože štúdium teológie bolo podporované ročným štipendiom 100 zlatých. Navštevoval však aj jazykovedné, historické, prírodovedné prednášky a semináre a zároveň pokračoval v publistike. Sústredil sa na tri okruhy problémov : na zbieranie ľudových piesní, na otázky prozódie ( náuka o zvukovej stránke, o prízvuku a o verši ) a na spracovanie jazykových a literárnych dejín slovanských národov.

Po ukončení štúdiá sa vrátil do Kobeliarova. Bol to jeho posledný pobyt v rodisku, do ktorého sa už nikdy v živote nevrátil.

Po prázdninách prijal miesto súkromného vychovávateľa syna oravského podžupana Ladislava Kubínyiho v Bratislave s úmyslom intenzívne sa venovať vedeckej práci. Počas dvojročného účinkovania v Bratislave dostal niekoľko ponúk na kazateľské alebo učiteľské miesto. Prijal miesto riaditeľa a profesora pravoslávneho gymnázia v Novom Sade. Počas jeho pôsobenia vznikla v Srbsku Matica Srbská a to v roku 1826. Následne v roku 1827 písal Pavol Jozef Šafárik, v tom čase riaditeľ gymnázia v Novom Sade, Jánovi Kollárovi, vtedy už autorovi Slávy dcéry a evanjelickému farárovi v Pešti, či by sa aj pre Slovákov nemohol zriadiť podobný spolok. Doslova: „Nemohla by se nějaká kupecká společnost – asi jako Matica srbská sebrati?“

Pred odchodom k južným Slovanom mu v Jene udelili doktorát filozofie a slobodných umení. Onedlho, v júni 1822 sa oženil s 19 – ročnou Júliou Ambrózyovou (1803 – 1876). jej otec pochádzal z Paludze okres Liptovský Mikuláš a matka z Jasenovej na Orave.

V Novom Sade sa im narodilo päť detí : Ľudmila, Milena, Mladen Svätopluk (umrel v útlom veku), Vojtech a Božena a v Prahe ďalších šesť detí: dvojičky Jaroslav a Bohuslav (umrel ) Jaromír I. a II. (obaja umreli v detskom veku), Vladislav a na ostatok Bohdan, ktorý tiež umrel mladý. Z 11 detí ostali nažive traja synovia : Vojtech, Jaroslav, Vladimír a jediná dcéra Božena. Stále túžil po návrate domov a tak v apríli 1832 sa presťahovali do Prahy, kde vlastne prežil tri desiatky rokov plodného života. Ale značné rodinné starosti a finančné problémy pretrvávali.

Na sklonku života ho často prepadal strach, depresie, prenasledovali ho choroby. V rokoch 1860 – 1861 chradol. 14.mája 1860 ho postihla náhla mozgová príhoda, ktorá zanechala ďalšie stopy na jeho zdraví a v stredu 26.júna 1861 o pol jednej odpoludnia dotĺklo jeho srdce. Šafárikov pohreb bol veľmi dôstojný. Pochovávali ho v podvečer o šiestej hodine, deň bol pochmúrny, pršalo. Akoby nielen ľudia, ale aj príroda ronila slzy a mohutný sprievod sa lúčil s veľkým učencom, Slovákom a Slovanom.

Z jeho detí, ktoré ostali nažive, otca nik nenasledoval. Dcéra Božena sa vydala za Jozefa Jirečka , literárneho historika a českého politika, syn Vojtech vyštudoval chémiu a stal sa význačným chemikom a profesorom na pražskej technike, syn Jaroslav ukončil medicínu na pražskej univerzite a po návrate z vojny v Taliansku sa stal vrchným asistentom na Jozefínskej akadémii vo Viedni, syn Vladislav robil rodičom najväčšie problémy, začal študovať právo na pražskej univerzite, ale štúdium nedokončil, odišiel k vojsku a bojoval v Taliansku, tam bol aj ranený, neskôr  po štúdiách vstúpil do služieb štátneho knižného skladu. V jeho šľapajach šiel jedine synovec dr. Janko Šafárik, profesor histórie v Belehrade.

Pavlovi Jozefovi Šafárikovi sa dostali za života mnohé pocty, uznania a čestné členstvá v učených spoločnotiach: bol nositeľom rakúskeho rytierskeho radu, pruského radu za zásluhy, ruského radu sv, Anny, členom akadémie vied vo Viedni, akadémie v Petrohrade, Berlíne a Mníchove, učených spoločností v Göttingene, Jene, Krakove a Zhorelci, zemepisnej spoločnosti v Petrohrade, archeologickej spoločnosti v Odese, holandskej literárnej spoločnosti v Leydene, historickej spoločnosti v Korutansku, bol čestným členom Múzea Českého kráľovstva, členom dejepisnej spoločnosti v Záhrebe  a sekcie štatistických dejín v Brne, členom charkovskej univerzity a estónskej učenej spoločnosti v Dorpate, čestným členom pražskej filozofickej fakulty a čestným občanom mesta Prahy.

Najdôležitejším faktorom, ktorý vplýval na Šafárikovo národné povedomie bolo prostredie v ktorom žil. Tvoril ho slovenský ľud, jeho piesne, rozprávky a povesti o zbojníkoch, spolu s krásou okolitej prírody. O hĺbke a intenzite vplyvu kobeliarovského prostredia na Šafárika, svedčia jeho spomienky na detstvo. Vedel si ich veľmi živo vybaviť aj po 50 – 60 rokoch.

Vďaka historickej dobe osvietenectva,  ktorá priala vzdelancom môžeme dnes hovoriť o našom slávnom rodákovi ako o vedcovi, ktorý ako prvý podal systematický obraz o slovanských národoch, ich kultúre a dejinách. Zaradil ich medzi najvyspelejšie kultúry na svete. Veľkú pozornosť venoval skúmaniu staroslovienskeho písma. Dokázal, že cyrilike predchádzala hlaholika. V otázke jazykovej jednoty zastával a presadzoval názor, že každý národ má rozvíjať svoju kultúru predovšetkým prostredníctvom svojho vlastného jazyka.

Comments

Feel free to leave a comment...
and oh, if you want a pic to show with your comment, go get a gravatar!