Andrej Sládkovič – básnik, evanjelický farár

30 marca, 2021 by  

30.03.1820 Krupina – 20.04.1872 Radvaň nad Hronom

Vlastným menom Andrej Braxatoris, bol známym slovenským básnikom, literárnym kritikom a evanjelickým farárom. Jeho duch túžil po vyššom, ideálnejšom živote, on považoval vzdelanosť a osvetu svojho ľudu za tú najistejšiu a najvýdatnejšiu zbraň, ktorou možno víťazstvo práva a pravde slovenskej vydobyť. Vlastný životopis napísaný v deň ordinácie za kňaza:Prvé svetlo sveta som uzrel v Krupine dňa 30.marca 1820 ako deviate dieťa Ondreja, rechtora evanjelickej školy A.V., učiteľa miešanej školy , a matky Terézie rodenej Bartholomeidesovej. Základnému vzdelaniu ma priučil najprv Štefan Kaunicz, potom v druhej triede týchto škôl môj otec a napokon v tretej triede Štefan Gašparík. Odtiaľ ako desať ročný chlapec som odišiel do dediny Peröcsény naučiť sa maďarskú reč. Pobudol som tam jeden rok v študijných začiatkoch na piaristickom gymnáziu a zároveň v tom istom roku konfirmovaný v náuke evanjelickej cirkvi odišiel som na evanjelické banskoštiavnické lýceum. Tam za pôsobenia Burghadta, Kossaniho, Rojku, Boilemana a Lichrada osem rokov som sa venoval štúdiu teologickému, filozofickému, filologickému, historickému a prírodných vied; upriamil som si ducha predovšetkým na náboženské veci, a súc vedený a podporovaný štipendiom Jána Rotha, napokon som chodiť na teologické prednášky Bolemanna a Šimku na evanjelickom bratislavskom lýceu roky a súčasne takmer s nenásytným záujmom som navštevoval Štúrove historické a filologické prednášky týkajúce sa Slovenského národa, ktorý som sa od útleho detstva naučil milovať ako národ, z ktorého pochádzam. Napokon keď som takto strávil dva roky a vykonal obvyklé rigorózne skúšky kandidátov teológie v Bratislave a Banskej Štiavnici, prijal som na jeden rok zamestnanie vychovávateľa v rodine kováča Ondreja Lukáča v Hodruši. Odtiaľ ako je zvykom, odišiel som za hranice do Nemecka, venoval som sa po celý rok teologicko-filozofickým štúdiám na univerzite v Saskej Halle. Nato vrátil som sa z vlastnej vôle do otcovského domu, aj keď sa moje túžby v každom ohľade nesplnili. Po tomto návrate, zdržiac sa sotva mesiac po boku milovaného otca a príbuzných, zastával som službu súkromného učiteľa, ktorú mi vo svojom dome až do mesiaca júna 1847 poskytol Peter Bezegh, pán z Hájnik, a napokon, keď so ešte v mesiaci októbri predošlého roku absolvoval rigoróznu skúšku na úrad kazateľa slova božieho, evanjelická cirkev v Hrochoti ma riadne vyvolila, povolala a ustanovila dňa 9.júna tohto roku 1847.“ Andrej Sládkovič je matičiarom obzvlášť blízky, aj vďaka nemu mohla vzniknúť najstaršia národná ustanovizeň Slovákov. Prvé básne uverejňoval v almanachu Nitra.  Inšpiračnými zdrojmi predstaviteľa slovenskej romantickej poézie boli vlastné zážitky, citový život, osobné konflikty, ale aj hľadanie životnej rovnováhy v zložitej situácii v národnom a spoločenskom živote 19. storočia. Spája podnety slovenského folklóru s filozofickou predstavou o ideálnej mravnosti, kráse a dokonalosti človeka. Vyjadroval sa k rôznym životným otázkam, objavoval i „neobjavenú“ krásu v slovenskej prírode, v ľude a jeho kultúre. V jeho básňach sa objavujú národnobuditeľské a národnoobranné prvky. V básnickej skladbe Marína vyjadril nielen lásku k milovanej žene, ale aj k slovenskému národu či domovine.

Ja sladké túžby, túžby po kráse    ona mi z ohňov nebeských letí,
spievam peknotou nadšený,         ona mi svety pohýna;
a v tomto duše mojej ohlase         ona mi kýva zo sto životov:
svet môj je celý zavrený;               No centrom, živlom, nebom, jednotou
z výsosti Tatier ona mi svieti,        krás mojich moja Marína!

Od mladosti bol Sládkovič aktívnym účastníkom národného spolkového života. Patril k aktívnym podporovateľom a šíriteľom slovenských kníh a časopisov. V jeho básňach Nehaňte ľud môj, Hron, More, Morava, Krajanom či Mládenec zaznieval aj silný vlastenecký postoj. Revolúciu v rokoch 1848– 1849 napríklad uvítal básňou Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti. Veril, že ideály slobody, rovnosti a bratstva preniknú do vedomia národov. Aj svojou druhou najznámejšou básnickou skladbou Detvan (1853) sa pokúsil pozdvihnúť národné povedomie Slovákov.

Stojí vysoká, divá Poľana,                       Poľana na tých prsiach mohutných
mať stará ohromných stínov,                  nenosí a nenadája?
pod ňou dedina Detvou volaná,               Alebo aspoň na tie výšiny
mať bujná vysokých synov:                     nehľadí dcéra tejto rodiny,
či tých šarvancov Detvy ozrutných          keď má porodiť šuhaja? —
V roku 1861 sa výrazne podieľal na prijatí a formulácii textu Memoranda národa slovenského, ktoré obsahovalo požiadavku na založenie Matice slovenskej. Osobne sa zúčastnil na ustanovujúcom valnom zhromaždení Matice slovenskej v Turčianskom Sv. Martine 4. augusta 1863 a stal sa jej zakladajúcim členom i členom matičného výboru. Pri tejto príležitosti Sládkovič napísal oslavnú báseň Pamiatka pre deň 4. augusta,“ Sládkovič sa podieľal na tvorbe Literárneho odboru MS a bol posudzovateľom matičných literárnych súbehov. Intenzívne pracoval na rozsiahlych dokumentoch Denník a Zápisnica Slovenského národného zhromaždenia. Po smrti Karola Kuzmányho sa v roku 1867 stal predsedom Zpěvníkového výboru, ktorý vydával duchovné piesne a náboženské knihy.

Úryvok básne Pamiatka na deň 4. augusta

Na Tatrách, na ich mohylách smutnej panny nenie,
nad Karpatmi, nad horami zaniklo zjavenie.
Tam, kde táto lietavala, lieta holub svätý
a kde tamtá sedávala, sedí Slávomati.
Viete, deň u Hospodina liet tisíc dlhý je, —
dňa takého priam takého dnes posledná bije —
Za poslednou ide prvá: tak, z božej pomoci,
Slováci, dobré ráno vám po tak dlhej noci! —
Na Slovensku milom našom trojmý pahor stojí,
na prostrednom znak spasenia vesmíra sa dvojí.
Boh Otec, Syn a Duch Svätý pahory tie stráži,
láska, viera a nádeja údoly ich blaží.

To ten trojhran, to Mrietice trojdutá koruna,
ktorú dobyli víťazní Bratia od Solúna,
darujúc to matke Sláve, pre ňu, pre jej deti
s fakľou večného života a božej osvety;
to kríž, ktorý Kristus nosil, nebeskej Pán slávy,
kríž ten, to našich slovenských životov čierňavy,
kríž ten, to naša potupa, pod ktorou sme žili,
to znak, pod ktorým sme podnes slávne víťazili.
Ten kríž, to je útočište druhého Cyrila,
je závdavok, ktorý milosť božia doručila
nám, že tie naše súženia, čo trpíme práve,
nie sú rovné tej, čo sa má zjaviť na nás sláve! —

Zdroj: oficiálna stránka obce Hrochoť a mesta Banská Štiavnica, Matica slovenská, Bystricoviny.sk

Spracovala: Tatiana Tomková

Comments

Feel free to leave a comment...
and oh, if you want a pic to show with your comment, go get a gravatar!