Štefan Marko Daxner – jeden z troch sokolov

11 apríla, 2021 by  

22.12.1822 Tisovec – 11.04.1892 Tisovec

– slovenský šľachtic, politik, právnik, ekonóm, publicista, národný buditeľ a spisovateľ. Patril k štúrovskej generácii.

Ľudovú  školu  vychodil  v Tisovci,  nižšie  gymnaziálne  triedy   absolvoval v latinskej škole v Ožďanoch a v Spišskej Novej Vsi, potom študoval v Rožňave, v Bratislave na evanjelickom lýceu (1840-42) a v Prešove bol poslucháčom práva na evanjelickom kolégiu (1842-43). V r. 1843-46 bol advokátskym koncipientom v Rimavskej Sobote, Tisovci a v Pešti, kde r. 1846 zložil advokátsku skúšku a otvoril si advokátsku kanceláriu v Tisovci. Pochádzal zo zemianskej rodiny, ktorej predkovia prišli na Slovensko koncom 14. storočia zo Švajčiarska. Za zásluhy v bojoch proti Turkom dostali od kráľa Leopolda I. v roku 1665 šľachtické výsady a pozemky na Čiernom Hrone v okolí Brezna. Počas revolučných udalostí Daxnera uhorské orgány od októbra 1848 až do januára 1849 väznili v Plešivci (tu bol štatariálnym tribunálom odsúdený na trest smrti, ale rozsudok zmenili na žalárovanie) a v Pešti.  Po vyslobodení z peštianskeho väzenia sa Daxner od januára do novembra 1849 aktívne zapojil do slovenského povstania ako kapitán slovenského dobrovoľníckeho zboru, bol účastníkom zimnej i letnej výpravy cisárskych vojsk proti maďarským gardám. Ako štátny úradník pôsobil v Rimavskej Sobote, Košiciach, v Novom Meste pod Šiatrom (Sátoraljaújhely) a v Nagykálló. Horkokrvný Štefan Marko Daxner je plným právom považovaný za jednu z najvýznamnejších postáv slovenských dejín 19. Storočia, ktorá podstatnou mierou participovala na vzniku i formovaní sa modernej národnej politickej koncepcie, ktorá spočívala na princípoch samobytnosti slovenského národa. Zásadne sa vo vrcholnej fáze slovenského obrodenského a národnozjednocovacieho hnutia podieľal na tvorbe základných štátoprávnych dokumentov Slovákov: roku 1848 Žiadostí slovenského národa a roku 1861 Memoranda národa slovenského. V prvých mesiacoch pamätného roku 1861 Daxner knižne vydal národno-apologetický spis Hlas zo Slovenska, v ktorom na základe štatistických, historických, hospodárskych národopisných, jazykových, vojenských a štátoprávnych údajov priblížil minulosť Slovákov od najstarších čias po súčasnosť, aby tento“ trojmiliónový národ severo-uhorských Slovanov, z nich bolo dva milióny katolíkov“ označil za autochtónnych obyvateľov Uhorska a autochtónnych pôvodcov i nositeľov kresťanskej kultúry. Na inom mieste spisu vyzdvihuje: „Slováci sú plemä svojou rečou, svojimi zvykmi a obyčajami, svojím národným povedomím od Maďarov rozliční a oddelení: to je tak jasné, pevná skutočnosť, že ju len slepý duchom a predsudkami opantaný človek do pochybností klásť môže“. Na záver práce sa Daxner odvoláva ako uhorský vlastenec na tisícročné spoločné dejiny Slovákov a Maďarov, ale opätovne prízvukuje naliehavú potrebu zákonného uznania individuality slovenského národa v Uhorsku a vyčlenenia  jeho územia na základe etnografických hraníc. Popri tomto spise intenzívne pripravoval znenie memorandových žiadostí, ktoré mal už v marci 1861 v podstate hotové vo viacerých verziách. Jedna z nich načrtávala slovenský dištrikt dokonca s hlavným mestom Banská Bystrica, čo sa napokon do záverečného konceptu nedostalo. Od 19. marca 1861 začali v Budíne za redakcie Jána Francisciho vychádzať Pešťbudínske vedomosti ako ústredný tlačový orgán slovenského národného hnutia, pričom hneď v prvých číslach prinášali Daxnerove príspevky s výkladom a popularizáciou jednotlivých článkov slovenských memorandových požiadaviek, zároveň podrobne sledovali a komentovali rumunské a srbské memorandové akcie. Napokon 17. mája 1861 publikovali pozvánku Slováci, pozor! Na slovenské národné zhromaždenie do Martina organizované na 6. a 7. júna, následne 19. mája Daxnerov Program, resp. koncept Memoranda Národa slovenského. Na memorandovom zhromaždení sa začali najhviezdnejšie okamihy a aj tak pozoruhodnej národnobuditeľskej a politickej kariéry Daxnera. Existenciu individuality slovenského národa chcel garantovať vydaním osobitného zákona schváleného uhorským snemom a zaradeného do ústavy Uhorska, súčasne s uznaním a ohraničením jeho územia. Práve táto požiadavka okolo vytvorenia hornouhorského slovenského dištriktu bola najviac diskutovanou na zhromaždení, lebo proti nej – poukazujúc na údajné ohrozenie územnej integrity Uhorska – vystúpili predstavitelia tzv. slovenskej šľachty. Vtedy do búrlivej diskusie plnej vášní, v rámci ktorej len samotný Daxner vystúpil trikrát, zaznel hromový hlas otca národa Jozefa Milolava Hurbana: „My chceme vedieť, ktorý kúsok zeme na šírom svete je slovenský kúsok zeme!“ Nosnými bodmi Memoranda  boli uznanie existencie Slovákov, osobitosť národa, vlasteneckosť reči, priestor pre slovenský národ – hornouhorské okolie so živými medzami, vlastnými školami, spolkami, úradmi, hlavným mestom. Až r. 1861 sa opäť vrátil do Rimavskej Soboty, kde sa stal druhým podžupanom Gemersko-Malohontskej župy, ale v r. 1865 ho vo funkcii prísediaceho zmenkového súdu preložili do Debrecína. V roku 1872 požiadal o penzionovanie a usadil sa v rodnom Tisovci, kde aj zomrel a bol pochovaný. V r. 1979 previezli jeho telesné pozostatky na  Národný cintorín do Martina.  Daxner patril medzi najvýznamnejších slovenských novinárov, venoval sa tvorbe politicky angažovanej publicistiky, ktorou prispieval najmä do Peštbudínskych vedomostí. R. 1862 bol spoluzakladateľom a dozorcom slovenského evanjelického patronátneho gymnázia v Revúcej.  Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.

Zdroj: Národný kalendár

Comments

Feel free to leave a comment...
and oh, if you want a pic to show with your comment, go get a gravatar!