Terézia Vansová – zbierala aj recepty

17 apríla, 2021 by  

18.04.1857 Zvolenská Slatina – 10.10.1942 Banská Bystrica

– slovenská prozaička, prekladateľka a etnografka

 „Ťažko je učiť sa na vlastnej škode, a preto: učte sa zo skúsenosti starších.“    (T. Vansová)

Narodila sa spolu s bratom, dvojčaťom Ďurkom ako siedme dieťa evanjelického farára Samuela a Medveckého a jeho manželky Terézie. Mladosť prežila vo Zvolenskej Slatine, v malej dedinke s čulým národným životom. Vyrastala vo vzdelanej rodine, ktorá udržiavala priateľské vzťahy s mnohými významnými spisovateľmi a národovcami – Sládkovičom, Škultétym, Franciscim, Čajakom, Dobšinským a ďalšími. Práve dvaja poslední – Čajak a Dobšinský – boli postupne manželmi Adely, najstaršej dcéry Medveckých. Dobšinský neraz Terézii poskytoval cenné rady vo veciach literárnych. Keď skončila ľudovú školu vo Zvolenskej Slatine, mala Terezka len 12 rokov. Rok strávila v dievčenskej škole profesora Karola Orfanidesa v Banskej Bystrici (1869-70), kde sa zdokonaľovala v nemčine a francúzštine. Maďarčine venovala rok štúdia v Rimavskej Sobote (1870-71). Už od skorej mladosti objavovala krásy poézie a svoje najtajnejšie myšlienky vkladala do veršov. Smútkom a sentimentalitou naplnené verše uverejnené pod názvom Moje piesne v časopise Orol boli jej rozlúčkou s bezstarostným dievčenským obdobím. Ako osemnásťročná sa vydala za Jána Vansu a po sobáši ho nasledovala na evanjelickú faru do ďalekej spišskej dediny Lomničky. Mladá pani farárka navštevovala rodiny, trpezlivo vypočula ich problémy, poradila, potešila, v ženách podnecovala túžbu po vzdelaní. Radila im ako viesť domácnosť, no najmä im dodávala potrebné sebavedomie. V auguste 1876 sa Vansovým narodil syn Ľudovít. Malý Ľudovít bol od narodenia chorľavý a v marci 1881 zomrel. Terézia si svoj hlboký žiaľ nad jeho stratou liečila písaním. Opäť dvojčlenná rodina sa presťahovala do Rimavskej Píly pri Tisovci, Jánovho rodného kraja. Prežili tu 30 rokov, počas ktorých sa Terézia aktívne zapájala do kultúrneho života obyvateľov Gemera, podporovala manžela pri aktivitách potravinového spolku, školení včelárov a ovocinárov. V Národných novinách a Slovenských pohľadoch uverejňovala drobné literárne práce z prostredia evanjelických fár. Svoje krátke prózy zhrnula pod spoločný názov Z fary a zo školy. V roku 1889 vyšiel jej román Sirota Podhradských, skutočný príbeh siroty Violy, ktorá získa lásku bohatého mládenca, aj dôkaz neviny svojho otca. Tento sentimentálny a napínavý román, kde láska zvíťazí nad prekážkami je zároveň prvým slovenským románom napísaným ženskou autorkou. Pre mnohé čitateľky bol prvou prečítanou knihou v materinskom jazyku. Svoj honorár – šesťdesiat autorských knižiek, Vansová rozdala. V rokoch 1898–1914 redigovala prvý ženský časopis Dennica. Nechýbali rubriky z oblasti vedenia domácnosti, výchovy detí, zdravotníctva, informácie o významných ženách, ale aj o medzinárodnom ženskom hnutí. Boli tu uverejnené vtipy, reklamy, významné výročia, pôvodné i preložené literárne práce. Napriek niektorým počiatočným výhradám a kritickým pripomienkam časopis dosiahol obrovský úspech i náklad – Dennica mala až tritisíc predplatiteľov. V roku 1911 sa manželia presťahovali do Banskej Bystrice. Vansová tu písala, prekladala, zbierala recepty, revidovala staršie práce, redigovala Slovenskú ženu a prispievala do Šoltésovej Živeny. Po tragickej smrti manžela bývala u svojej chovanici Oľgy Vranej, ktorú si Vansovovci adoptovali ako dvojročnú. Druhá chovanica, Kornélia Vansová, žila u nich v Píle takmer šesť rokov. Terézia Vansová sa dožila vysokého veku osemdesiatich piatich rokov. Zomrela v Banskej Bystrici uprostred II.svetovej vojny, a je pochovaná na tamojšom evanjelickom cintoríne.

Zdroj: Matica slovenská

Comments

Feel free to leave a comment...
and oh, if you want a pic to show with your comment, go get a gravatar!