Memorandum národa slovenského má 160 rokov

7 júna, 2021 by  

Prijaté po živej diskusii

Memorandum národa slovenského, ktoré prijalo Slovenské národné zhromaždenie 6. a 7. júna 1861 v Turčianskom Sv. Martine, sa stalo základným štátoprávnym dokumentom Slovákov v 19. storočí a zostalo politickým programom nášho národného hnutia až do obdobia prvej svetovej vojny. Memorandum, ktorého 160. výročie prijatia si v tom roku pripomíname, požadovalo, aby sa vytvorilo Hornouhorské slovenské Okolie na princípe etnografických hraníc. Išlo v podstate o to, aby Slovensko na základe uznania národných práv Slovákov reprezentovali slovenskí poslanci v uhorskom sneme a výkonnú zabezpečovalo slovenské súdnictvo. Memorandum tak len čiastočne nadväzovalo na autonomistickejšie koncipované štúrovské Žiadosti slovenského národa, prijaté 10. a 11. mája 1848 v Liptovskom Sv. Mikuláši. Pretože o Memorande národa slovenského koluje množstvo mýtov a legiend, vyžaduje si táto najvýznamnejšia udalosť národných dejín 19. storočia objektívny historický výklad. Na nové ústavnoprávne zmeny v habsburskej monarchii v podobe Októbrového diplomu a Februárového patentu na prelome rokov 1860 a 1861 zareagovali všetky národné hnutia, vrátane slovenského. Už od 19. Marca 1861 začali z iniciatívy Jána Francisciho vychádzať Pešťbudínske vedomosti ako ústredný tlačový orgán Slovákov, ktoré  nadväzovali na Štúrove Slovenské národné noviny. Noviny podrobne komentovali rumunské a srbské memorandové akcie a súčasne podnietili celonárodnú diskusiu o slovenskom politickom programe. Do tejto diskusie najvýraznejšie zasiahol Štefan Marko Daxner, ktorý vytvoril koncept  Memoranda národa slovenského a 17. mája 1861 ho uverejnil v Pešťbudínskych vedomostiach na celonárodnú diskusiu, aj s pozvánkou na Slovenské národné zhromaždenie do Turčianskeho Sv. Martina, kde sa malo o ňom rokovať. Dňa 6. a 7. júna 1861 sa zišla na Slovenskom národnom zhromaždení v Turčianskom Sv. Martine politická reprezentácia a zástupcovia slovenského národa zo všetkých regiónov Slovenska, ktorí dostali mandát vo forme splnomocnení od mešťanov, magistrátov a richtárov zastupujúcich obyvateľstvo slovenských mestečiek a obcí. Spolu išlo asi o tritisíc osôb, doplnených rovnakou masou Martinčanov, pričom zhromaždenie nadobudlo charakter regulárneho slovenského snemu alebo kongresu. Toto reprezentatívne národné zhromaždenie si za svojho predsedu zvolilo osvedčeného štúrovca Jána Francisciho, pričom jeho protikandidát Jozef Just, poslanec uhorského snemu navrhnutý na tento post Jánom Palárikom, nemal žiadnu šancu. Vlastný koncept Memoranda národa slovenského predniesol zhromaždeniu Štefan Marko Daxner. Podrobne vysvetľoval jednotlivé články a ustanovenia Memoranda, pričom sa okolo nich rozpútala neraz búrlivá diskusia. Zapisovalo ju šesť zvolených memorandových zapisovateľov a nad nimi ako supervízor všetko kontroloval Andrej Sládkovič, ktorý mal na starosti spísať popri zápisnici aj denník Slovenského národného zhromaždenia. Najživšie sa diskutovalo o základnej memorandovej požiadavke zriadenia Hornouhorského slovenského Okolia. Väčšina účastníkov zhromaždenia odsúhlasila Daxnerov návrh, pričom jeho zástancov história nazvala Stará škola slovenská. Opozičná menšinová skupina na čele s Jánom Palárikom, odmietajúca Okolie, sa stala známa ako Nová škola slovenská, pričom priamo na rokovaní zhromaždenia ju okrem Jozefa Justa podporovali aj turčiansky župan Šimon Révai a liptovský župan Martin Sentiváni. Ani tieto autority uhorskej štátnej moci, propagujúce jednotu Slovákov a Maďarov, ako nedeliteľného uhorského politického národa, ktoré striktne odmietli Memorandum ako údajné ohrozenie územnej integrity Uhorska, v podstate nič nezmohli. V dome Jána Šimku-Klanicu sa 7.jJúna 1861 definitívne sformulovalo Memorandum národa slovenského a následne na námestíčku pred evanjelickým kostolom v Turčianskom Sv. Martine slávnostne vyhlásilo, aj so základnou požiadavkou na zriadenie Hornouhorského slovenského Okolia. Najväčšiu zásluhu na vzniku a prijatí Memoranda mali Štefan Marko Daxner, Ján Francisci, Viliam Paulíny-Tóth, bratia Michal a Pavol Mudroňovci, Mikuláš Štefan Ferienčík, Andrej Sládkovič, Samo Chalupka, Janko Kráľ a ďalšie známe, menej známe i neznáme postavy slovenských dejín a kultúry. Dohodli sa, že Memorandum bude predložené uhorskému snemu v Pešti. Za týmto účelom si zhromaždenie zvolilo dvadsaťtričlenný Stály národný výbor pod predsedníctvom Jána Francisciho. Memorandum národa slovenského požadovalo, aby sa uznala suverenita slovenského národa a zakotvila sa v uhorskej ústave, čím by sa rešpektovala národná rovnoprávnosť a tolerancia v Uhorsku. Na základe národnej samobytnosti Slovákov sa malo zriadiť slovenské Okolie v hornom Uhorsku na etnickom princípe. Na Slovensku by bola slovenčina úradným jazykom, pričom stanovenie jej používania by definoval osobitný jazykový zákon uhorského snemu. Súčasne sa malo zabezpečiť vybudovanie siete slovenského školstva a kultúrnych spolkov na čele s Maticou slovenskou. Memorandum nepožadovalo zriadenie osobitného slovenského snemu ani vlády, čím z hľadiska štátoprávneho aspektu nedosahovalo kvalitu autonómie štúrovských Žiadostí slovenského národa z revolučného roku 1848. Šesťčlenná delegácia vedená Jánom Franciscim odovzdala 27. júna 1861Memorandum národa slovenského v Pešti podpredsedovi uhorského snemu Kalmánovi Tiszovi. Tento známy nepriateľ Slovákov, ktorý popieral ich samostatnú národnú existenciu, napriek prísľubu Memorandum uhorskému snemu na rokovanie nikdy nepredložil a jednoducho ho založil ad acta. Naopak, maďarské vládne kruhy proti nemu systematicky organizovali protestné akcie na celom Slovensku, ktorých cieľom bolo spochybniť tento dokument a prezentovať ho ako politický program úzkej skupinky nacionalistických radikálov, vlastizradcov a panslávov, pričom tá údajne nemala celonárodný mandát. V tejto ťažkej situácii ponúkol svoje služby Stálemu národnému výboru v novembri 1861 banskobystrický biskup Štefan Moyzes. Keď o Memorande odmietla rokovať Pešť, rozhodli sa slovenskí národovci, že sa svojimi memorandovými požiadavkami obrátia na panovnícky dvor vo Viedni. Moysesovým pričinením dostali udalosti rýchly spád. Už 12. decembra 1861 prijal rakúsky cisár a uhorský kráľ František Jozef I.  na osobitnej audiencii slovenskú delegáciu na čele so Štefanom Moysesom, zároveň členom panovníkovej vnútornej tajnej rady. Tá predložila cisárovi a kráľovi Pamätný list, martinské Memorandum národa slovenského a ďalší dokument nazvaný Návrh na privilégium a organizáciu slovenského Okolia. Slovenská historiografia nazvala súhrne tieto dokumenty Viedenské memorandu, ktoré požadovalo zriadiť Slovensko ako samostatnú krajinu v rámci Uhorského kráľovstva s vlastným krajinským prezidentom, snemom a administratívnym členením na šestnásť okresov. Hlavným mestom slovenského Okolia sa mala stať Banská Bystrica a za jeho duchovných patrónov sa navrhovali slovanskí apoštoli Cyril a Metod. Cisár Viedenské memorandum prijal a jeho riešením poveril Uhorskú dvorskú kanceláriu vo Viedni a Uhorskú miestodržiteľskú radu v Budíne. Viedenské memorandum so slovenskými požiadavkami posudzovala zväčša pôvodom maďarská alebo pomaďarčená šľachtická aristokracia prítomná v týchto inštitúciách. Memorandum označila za protiústavné a napokon znemožnila jeho prijatie. Už počas Slovenského národného zhromaždenia 6. a 7. júna 1861 v Turčianskom Svätom Martine bol zvolený prípravný výbor na zaženie Matice slovenskej, ktorý tvorili Ján Francisci, Ján Gotčár, Ján Palárik a Viliam Paulíny-Tóth. O matičnej otázke rokovala slovenská delegácia aj 12. decembra 1861 vo Viedni počas audiencie u panovníka. Po predbežnom súhlase výbor vypracoval Stanovy Matice slovenskej a po ich úradnom schválení sa zišlo 4. augusta 1863 v Turčianskom Sv. Martine jej ustanovujúce valné zhromaždenie. Z Matice slovenskej sa v krátkom čase stala slovenská akadémia vied, národná knižnica, múzeum a archív, osvetový aj vydavateľský ústav, literárny i umelecký spolok. Na základe memorandového školského programu začalo od septembra 1862 rozvíjať výchovnovzdelávaciu činnosť slovenské evanjelické patronátne vyššie gymnázium v Revúcej, roku 1867 vzniklo evanjelické patronátne nižšie gymnázium v Turčianskom Sv. Martine a od roku 1869 sa vyučovalo na katolíckom patronátnom nižšom gymnáziu v Kláštore pod Znievom. Matica slovenská a tzv. tri matičné gymnáziá sa stali najvýznamnejšími výdobytkami Memoranda národa slovenského a Viedenského memoranda, so zásadným vkladom do dejín národnej kultúry, pričom od vzniku týchto slávnych dokumentov prvoradého významu uplynulo stošesťdesiat rokov.

Zdroj: Národný kalendár 2021, autor: Pavol Parenička

Comments

Feel free to leave a comment...
and oh, if you want a pic to show with your comment, go get a gravatar!