Cesta slovenčiny – Stredoveké premeny (10. – 15. storočie)

13 júla, 2021 by  

Koniec jedného kruhu však zároveň znamenal začiatok nového. Srdce svetadiela sa napriahlo na novú úder. Vari netušíme, aké hlboké korene to sú. Pretože napriek všetkému udržali podstatu národa a neprerušený tok slovenského jazyka. Slovenčina sa vyvíjala nepretržite, ba práve v 10. – 12. storočí nadobudla črty, ktoré ju charakterizujú dodnes. Takto o tom píše prof. Rudolf Krajčovič v diele Svedectvo dejín o slovenčine: „Po historicko-jazykovom spracovaní svedectiev dávnych čias otvorí sa pred nami priam kronika o najstaršom období vývinu slovenčiny. Dočítame sa v nej, že v 10. storočí sa stará slovenčina natrvalo odpútala od svojho praslovanského základu. Najprv spolu so staročeskou a staropoľskou oblasťou zánikom polosamohlások (tzv. tvrdých a mäkkých jerov) sa odlíšila od susedných slovanských oblastí. Potom spolu so staročeskou oblasťou stratou nosových samohlások (tzv. nosoviek) sa odlíšila od staropoľskej oblasti, kde sú nosovky dodnes. Napokon zachovaním rozdielu dz : z v slovách typu medza : peniaz sa ešte v 10. storočí odlíšila i od oblasti staročeskej (tu bolo už v 10. Storočí iba z, dnes mez, noze peníz), i staropoľskej (tu bolo iba dz, dnes miedza, nodze). Ďalej sa v nej dočítame, že v nasledujúcich storočiach sa medzi starou češtinou a slovenčinou natrvalo ustálili rozdiely v prípadoch těžko , ulice : ťažko, ulica, resp. neskôr aj rozdiely typu cizí : cudzí atď. Okrem toho sú v nej svedectvá o zmene g na h a o ustálení jedného tvrdého r, na rozdiel od českého r : ř a poľského r : rz. Z vnútorných diferenciačných zmien je doložený priebeh zmeny ď na dz, ť na c v západnej a východnej slovenčine a počiatky zmeny dlhých samohlások na dvojhlásky.“

Vráťme sa však na pole histórie a oživme si súvislosti doby. Zatiaľ čo slovenská zem obrátená do seba zbierala novú silu, b Bulharsku a Kyjevskej Rusi dozrievali plody cyrilo-metodskej misie a v Poľsku a Česku vládcovia nadväzovali na Svätoplukov odkaz. Stopy hlaholského písomníctva nachádzame všade – od pražského kláštora Na Slovanoch cez chorvátske ostrovy až po ďaleký ruský Novgorod. V Bulharsku na základe hlaholiky vznikla cyrilika, ktorá vzápätí prešla na Kyjevskú Rus. Slovanské písomníctvo a kultúra, hoci rozdelené na latinský západ a grécko-slovanský východ, vytvorili vnútornú jednotu. V týchto súvislostiach je veľmi zaujímavý list českého kráľa a rímsko-nemeckého cisára Karola IV. srbskému panovníkovi a cisárovi Srbov a Grékov Dušanovi z roku 1354. Karol v ňom píše: „Nás zbližuje náš vzájomný slovanský jazyk, a vznešenosť tohto jedného šľachetného jazyka z milosti božej ako šťastné znamenie tvorí v nás rovnaké cítenie.“ A dodáva, že má radosť z toho, že obe cisárske hodnosti, západorímska a východorímska, sú v rukách slovanských panovníkov. Pre nás je vari ešte pozoruhodnejší výrok talianskeho humanistu Galeottiho Marciu, ktorý pôsobil na dvore kráľa Mateja Korvína v 15. storočí. Doslova píše: „Sclavonica enim lingua om nium istarum mater esse cognoscitur…“ slovenčina je totiž jazyk uznávaný za matku všetkých ostatných slovanských jazykov.

 

Zdroj: Národný kalendár 2005, autor Maroš Puchovský

Comments

Feel free to leave a comment...
and oh, if you want a pic to show with your comment, go get a gravatar!