Cesta slovenčiny – Na prahu novoveku (16. – 18. storočie)

16 augusta, 2021 by  

Pozrime sa teraz na širšie súvislosti doby a na úlohu Slovanov v nej. Po predchádzajúcom rozkvete stredovekých štátností slovanských národov nastali od 16. storočia prudké búrky. Celý Balkán ovládli osmanskí Turci a zničili kvitnúce Bulharské i Srbské cárstvo. Na veľkej časti Ruska stále vládli tatárske chanáty. V českom priestore po husitskej revolúcii a náboženských vojnách prišla osudná bitka na Bielej hore a Čechy, Moravu i časť Poľska zaplavila nová vlna ponemčovania. Z juhu Turci zabrali i polovicu Chorvátska a zastavili sa až na Slovensku. V takejto pohnutej dobe sa začala rodiť myšlienka spojenectva Slovanov, myšlienka slovanskej vzájomnosti. Pre danú chvíľu dostala názov „barokový slavizmus“. Jedným z jej prvých šíriteľov bol už okolo roku 1600 dubrovnícky mních Mauro Orbini, ktorý ju rozpracoval vo svojej slávnej knihe Il regno de gli Slavi – Ríša Slovanov. Na Slovensku takéto myšlienky rozvíjali Daniel Sinapius-Horčička, Matej Bel, Ján Baltazár Magin, Samuel Timon, Adam František Kollár, Juraj Papánek, Juraj Sklenár a mnohí ďalší. Je na mieste si tu pripomenúť slová Adama Františka Kollára, pre svoju učenosť zvaného slovenským Sokratom, ktorý bol riaditeľom Dvorskej cisársko-kráľovskej knižnice vo Viedni za čias panovania Márie Terézie. Takto hovorí roku 1763 o Slovanoch, Slovákoch a ich jazyku: Slovanské národy, rozdelené na Slovákov, Poliakov, Čechov, Moravanov, Chorvátov, Dalmatíncov, Slovincov, Srbov, vlastným menom Rácov, zapĺňajú najväčšiu časť kráľovstva natoľko, že sa zdá, akoby táto časť Európy brala na seba znovu tú podobu, akú mala pred príchodom Maďarov. Lebo od severu a juhu sa pomaly vracajú slovanské národy a po všetkých okrajoch kráľovstva najširšie sa rozprestierajú. Všetky slovanské národy hovoria jednou a tou istou rečou s neveľkými rozdielmi vo výslovnosti, nehľadiac na niektoré iné odchýlky, ktoré obyčajne prichodia pod menom nárečie. Ak je niekto národostne Slovákom ako ja a podľa môjho príkladu vynaloží trochu času na poznanie ostatných nárečí, veľmi ľahko porozumie jazyk a písmo celého slovanského národa. A keď to bude vyžadovať vec alebo osud, môže prejsť od Jadranského mora cez končiny severnej oblasti až k hraniciam čínskym bez sprievodcu a tlmočníka, a tu by som spomenul celkom vynikajúcu schopnosť, ktorou naša reč úspešne vie napodobňovať zvuky iného jazyka, čo som sám skúsil na svoju veľkú radosť. To som chcel vyzdvihnúť pre mojich Slovákov: aby reč a národ svoj nikdy menej nemilovali, ako sa to stáva, pre posmešky tých, ktorí tiež bývajú v Uhorsku. Lebo aj vodou, ktorá sa všeobecne užíva, zrejme opovrhujú už iba márnotratníci, pretože sú naničhodní a prednosť najlepšej veci nemôžu poznať opilstvom obťaženými očami,“ Obráťme pozornosť opäť k jazyku a skúsme si sprítomniť jeho vtedajšiu podobu. Jeden  z najkrajších dokladov kultúrnej strednej slovenčiny sa nám zachoval v Ostrihomskom rituáli, ktorý bol vytlačený už roku 1625. Napríklad formula krstného sľubu znela doslova takto:

  • Jako ti meno?
  • Odriekaš li se satanášovi?
  • I všetkým skutkom jeho?
  • Odriekam
  • I všeckej pýchy jeho?
  • Veríš li v Boha Otce všemohúciho, Stvoritele nebe i zeme?
  • Verím.
  • Veríš li v Jezu Krista, Syna jeho jediného, Pána našeho, narozeného i umučeného?
  • Verím.
  • Veríš li v Ducha svatého, svatú cirkev všeobecnú, svatých obcovaní, hriechov odpuštení, tela skríšení i život večný?
  • Verím.

Ak by sme neboli uviedli, že ide o krstnú formulu napísanú roku 1625, muselo by sa nám zdať, že ide o dnešnú slovenčinu. Tak málo sa už jazyk odvtedy zmenil.

Zdroj: Národný kalendár 2005, autor Maroš Puchovský

Comments

Feel free to leave a comment...
and oh, if you want a pic to show with your comment, go get a gravatar!