Rozhovor s PaedDr. Jankou Mičudovou: K vlastenectvu detí hrou a zážitkom

16 októbra, 2011 by  

ROŽŇAVA – Vyštudovala učiteľstvo na Pedagogickej fakulte v Prešove.  Počas svojej tridsaťročnej praxe v školstve sa venovala deťom na základných školách, pôsobila v rôznych iniciatívach a vzdelávacích projektoch, kde získala rozsiahle vedomosti , prax, ocenenia a certifikáty vo svojej odbornosti. Aspoň v skratke spomeňme Národný projekt ďalšieho vzdelávania pedagogických zamestnancov, vzdelávanie multiplikátorov pre školské vzdelávacie programy ISCED 1, ISCED 2,  vzdelávanie v oblasti Využitie informačných a komunikačných technológií v práci učiteľa. Bola vedúcou sekcie zástupcov riaditeľov základných škôl okresu Rožňava, zástupkyňou riaditeľa školy, vedúca  metodického združenia.  Dnes pôsobí ako učiteľka na Základnej škole  na Zakarpatskej ulici a vo verejnom živote ako poslankyňa Mestského zastupiteľstva v Rožňave, predsedníčka Dozornej  rady RVTV,  členka komisie vzdelávania, kultúry, mládeže a športu, členka ZPOZ, členka Rady  školy pri ZŠ na Ulici pionierov a MŠ na Ulici kyjevskej v Rožňave, členka Obecnej rady. PaedDr. Janka Mičudová odpovedala na  naše otázky v oblasti výchovy detí k národným hodnotám a vlastenectvu.

    Ako vnímate u detí a školskej mládeže národné cítenie? Existuje vôbec nejaké? Ak áno, existuje iba v príležitostnej forme napr. počas hokejových šampionátov, alebo je možné u detí postrehnúť aj ,,pravejšie“ vlastenecké prvky? Ako vlastne deti dnes vnímajú Slovensko ako svoju vlasť a slovenskosť ako záujem o svoje národné korene?Ako učiteľka, ktorá pôsobí v oblasti školstva už viac ako štvrťstoročie  si  uvedomujem význam zdravého vlastenectva ako prostriedku sebauvedomovania sa moderného európskeho národa, (akým slovenský národ je)  v multi kultúrnom globalizujúcom sa svete.  Som teda presvedčená, že táto zložka výchovy akou je vlastenectvo,  nemôže absentovať v modernom výchovno-vzdelávacom procese.
    Podľa môjho názoru je vlastenecká výchova v súčasnom školstve dostatočne implementovaná do výchovného procesu na všetkých stupňoch vzdelávania a vo všetkých typoch škôl.   Jedným z cieľov výchovy a vzdelávania podľa školského zákona je „ posilňovať úctu k rodičom a ostatným osobám, ku kultúrnym a národným hodnotám a tradíciám štátu, ktorého je občanom, k štátnemu jazyku, k materinskému jazyku a k svojej vlastnej kultúre“. V podstate tento cieľ s ostatnými vytvára komplex výchovy a pretína skoro všetky vzdelávacie oblasti ŠVP (štátnych vzdelávacích programov) a konkrétnych ŠkVP ( školských vzdelávacích programov).
    Samozrejmosťou je vlastenecká výchova vo vzdelávacej oblasti „Človek a spoločnosť“, ktorá obsahuje predmety ako dejepis, náuka o spoločnosti a geografia. Podľa predmetného ŠVP cieľom týchto predmetov je, aby sa žiaci zoznámili s najvýznamnejšími historickými, geografickými a spoločenskými procesmi a javmi, ktoré sa premietajú do každodenného života, aby sa naučili o minulosti svojho národa a národov Európy, aby spoznali prírodné aj spoločenské charakteristiky svojej vlasti a regiónov sveta, čo má vplývať na utváranie pozitívnych občianskych postojov. Majú tak získať pozitívny vzťah k vlasti a súčasne rozvíjať a upevňovať si vedomie príslušnosti k európskemu civilizačnému a kultúrnemu prostrediu. Takýmto spôsobom vzdelávacia oblasť vedie k úcte k vlastnému národu, k rozvíjaniu vlastenectva ako súčasti historického vedomia.
    Takto by sa dalo pokračovať aj vo vzdelávacej oblasti „Človek a hodnoty“ a aj vo vzdelávacej oblasti „Zdravie a pohyb“, kde sa očakáva, že absolventi si utvrdia svoje zdravie a budú tak nápomocní pri budovaní spoločnosti a budú v budúcnosti „schopní racionálne konať pri prekonávaní prekážok v situáciách osobného a verejného ohrozenia“.
    Z tejto teoretickej roviny, by som rada „pootvorila“ dvere do tej praktickej, každodennej skúsenosti so žiakmi, čo sa týka ich vzťahu k národným hodnotám. Nebudem chodiť ďaleko, tak začnem ich rodiskom, bydliskom, priateľmi,  hrdosťou na svoje  mesto, jeho prioritami, tradíciami, historickými pamiatkami, prírodným bohatstvom  a postupne sa môžeme posunúť  aj kúsok ďalej za hranice okresu, kraja a pod. Prvýkrát sa s pojmom národné cítenie stretávame u detí  predškolského veku. Ovplyvňuje ho niekoľko faktorov. V prvom ( a dovolím si povedať najdôležitejšom rade)  je to rodina, do ktorej sa dieťa narodí. Jeho vzťah k svojim najbližším, rodičom, súrodencom, starým rodičom a všetkým, s ktorými prichádza dieťa do kontaktu.
    V  predškolskom i školskom zariadení sa už učiteľky na profesionálnej úrovni (samozrejme veku primerane) snažia podporiť a rozvíjať u detí lásku k hodnotám, ktoré zanechali pre nich ich predkovia, snažia sa prostredníctvom ľudovej slovesnosti oboznámiť deti s krajinou, ktorá je ich kolískou a hovoríme jej rodná zem – vlasť. Už v tomto období začíname  podporovať u detí vzťah k ľudovej slovesnosti či je to folklór,  slovenská ľudová  pieseň,  rozprávka, povesť,  porekadlo, hádanka, ale aj  výtvarné umenie, ľudové remeslá, prírodné krásy a všetko, čo patrí k tradíciám  nášho národa. Rozvíjame  aj empatické cítenie k rôznym etnikám žijúcim v našej vlasti. Myslím si, že dieťa resp. žiak v tomto veku je prístupný každej informácii a vnímavo ju spracuje vo svojom vnútri. Najdôležitejší pre takéto deti je „osobný príklad“ dospelých, (predovšetkým rodičov), ktorý často absentuje. Národné povedomie rodičov detí často neodráža hrdosť na skutočnosť – som Slovák alebo Slovenka a mojou úlohou je vážiť si to, čo som dostal do vienka od svojich predkov a starať sa o svoju vlasť, aby ostala aj pre ďalšie generácie v čo „najzachovalejšom stave,“ vnímať ju ako súčasť svojho bytia a bojovať za záchranu jej pamiatok a dôstojné postavenie jej občanov. Budem kritická, ak poviem, že často chýba symbióza školskej a rodinnej výchovy v tejto oblasti. Podpora v oblasti budovania akýchkoľvek pozitívnych vzťahov zo strany mnohých rodín neexistuje. Rodičia detí mnohokrát riešia existenčné problémy a ten „vlastenecký a národný“ je hádam na poslednom mieste.
    Možno práve súčasná nie najlepšia ekonomicko-hospodárska situácia v krajine núti občanov Slovenska vycestovať za prácou do iných krajín a niektorým deťom (ktorých takto opúšťajú ich najbližší členovia rodiny na nejaké obdobie) je ťažko vysvetliť, prečo sa v tých iných krajinách žije lepšie ako na Slovensku, prečo tam je práca a finančné ohodnotenie je vyššie ako u nás doma na Slovensku. Prečo ich rodičia idú zveľaďovať inú krajinu a nie svoju vlastnú. Tu niekde sa stráca alebo ustupuje do pozadia národné cítenie resp. vzťah k svojej domovine. ( z pohľadu malých detí) . Nastupuje vplyv rodiny, ktorá má takúto skúsenosť a ten je omnoho silnejší ako akákoľvek snaha učiteľa. Aj napriek tomu  úlohou každého skúseného pedagóga, ktorý je vyzbrojený profesionálnymi kompetenciami nie je problém zakomponovať vlasteneckú výchovu do akéhokoľvek vyučovacieho predmetu nehovoriac o tom, že v rámci triednických hodín a mimo vyučovacích aktivít sa učitelia zúčastňujú so žiakmi rôznych kultúrnych podujatí, ako je návšteva múzeí, galérií, výstav, divadelných predstavení, vlasti poznávacích zájazdov a exkurzií, spomienkových slávností, športových podujatí  a pod.
    Čo sa týka toho, ako deti vnímajú Slovensko, aj tu je  jednoduchá odpoveď. Mnohé z nich ho vlastne ani prakticky nepoznajú. Všetky informácie o rodnej krajine sú viac menej v teoretickej rovine, kedy im ukazujeme na obrázkoch a fotografiách krásy slovenskej prírody, pamätné miesta, slávne osobnosti, či historické pamiatky. Žiakov zaujíma minulosť ich predkov, chcú spoznať svoj rodokmeň, tešia sa na rozprávania ako sa žilo voľakedy, majú radi príbehy a povesti z obdobia kráľov, kráľovien, veľkých vodcov a bojovníkov kmeňov, zaujímajú sa dokonca aj o vznik prvého písma a jeho ďalší vývin – aj keď niekedy by chceli, aby sa používala gramatika „Píš, ako počuješ“. Tešia sa na tradície sviatkov, akými sú Vianoce, Veľká noc, a pod.   Čo však tu chýba, je autentičnosť a vlastná skúsenosť žiakov. Necestujú po krajine, pretože nemajú s kým, nevidia tú krásu, ktorá ich obklopuje, pretože im ju nikto ešte neukázal. Tu je hlavný a podstatný dôvod, prečo niektorí nemajú vybudovaný vzťah ku Slovensku. Mnohé deti počujú zo strany svojich rodičov len samé negatíva na vlastnú krajinu. Či sa to týka práce, finančného ohodnotenia, bývania, cestovania, kultúrneho vyžitia a pod. Nestačí umiestniť do tried niektoré slovenské symboly a už si myslíme, že deti sú vlastenci.  Je to veľmi zložitá otázka a potrvá mnoho rokov, kým si „otvoríme“ oči a začneme sa správať k našej domovine ako ku vlastnej a nie ako k „macoche“.
    V Matici slovenskej sa uvažuje o rozbehnutí projektu tzv. školských odborov mladej Matice, ktoré by vznikali pri jednotlivých školách a ich poslaním by malo byť vytváranie vzťahov k národu, jeho histórii, a rozvoj vlasteneckého cítenia. Myslíte si, že by tieto aktivity pomohli vybudovať alebo upevniť národné povedomie a prispieť k výchove mládeže v zmysle tradičných hodnôt? Myslíte si, že by deti prejavili záujem?
    Je chvályhodné, že aj členovia Matice slovenskej majú záujem o užšiu spoluprácu so základnými školami, pretože si myslím, že sú  najfundovanejšia organizácia, ktorá dokáže predostrieť žiakom nové témy  týkajúce sa vzťahu k slovenskému národu. Deti sa veľmi radi zapájajú do zaujímavých  tvorivých aktivít, ktoré sú zmysluplné a obohatia ich svet. Najviac v ich požiadavkách figuruje priama účasť na aktivitách, kreatívne myslenie, tvorivá činnosť , menej uprednostňujú memorovanie, prednášky  či   referáty. Deti privítajú nové tváre z radov členov Matice slovenskej,  ktoré im ponúknu prácu v tvorivých dielňach, prezentácie zaujímavých oblastí národného života,  exkurzie, výlety a rôzne iné aktivity na tému vzťahu k svojej vlasti, svojmu národu. Deti navštevujú s rodičmi naše krásne slovenské miesta len veľmi veľmi málo, povedala by som, skoro vôbec. Neviem, či je to vecou financií a rodinného rozpočtu alebo nezáujmu rodičov o vlasť, v ktorej žijú. Mnoho žiakov základnej školy okrem toho, čo ponúka škola, nenavštívili ani jedno historické miesto našej vlasti. Majú síce prehľad o skanzenoch, banských mestách, prírodných múzeách, Národnom cintoríne či miestach, kde sú pochovaní naši predkovia, folklórnych slávnostiach, národných knižniciach, pamiatkach Bratislavy, Martina, Banskej Bystrice  a pod., lebo sme ich to naučili z literatúry. Teda nikdy tam neboli, nikdy nemali možnosť spoznať resp. navštíviť danú lokalitu prakticky.
    Akými spôsobmi alebo prostriedkami by sa dalo dnešnú mládež osloviť? U nás v Rožňave uvažujeme o vytvorení uceleného seriálu vzdelávacích interaktívnych a multimediálnych videí, ktoré by priblížili históriu národa, dôležité medzníky a termíny v jeho formovaní  sa a súčasnosť, prítomnosť  a budúcnosti Matice slovenskej. Myslíte si, že by moderné informačné prostriedky a technológie v kombinácii s prácou v teréne mohli byť tou správnou cestou?
    Žiaci vždy pri svojich činnostiach uprednostňovali zážitkové učenie.  Forma, akou je ho možné dosiahnuť je okrem premietania videí  aj priama účasť na podujatiach a miestach, ktoré sa viažu k histórii národa. Nakoľko škola nemá toľko finančných prostriedkov, aby žiaci mohli navštíviť všetky tieto miesta, bolo by priam fantastické v spolupráci aj s inými organizáciami im poskytnúť takúto možnosť tematických exkurzií a výletov. (Návšteva rôznych pamätných izieb slovenských spisovateľov, vedcov, učencov aj keď len v oblasti regiónu), účasť na turistických trasách a náučných chodníkoch, ktoré sú veku primerané, návšteva na slávnostiach ľudovej tvorby,  architektúry a umenia mimo mesta).
    Matica slovenská v súčasnosti prechádza istým obrodzovacím procesom. Aké nápady, nástroje, projekty a pod. by ste uvítali z pohľadu matičných aktivít v našom meste a regióne?
    Skutočne ma teší fakt, že nový predseda Matice slovenskej Ing. Marián Tkáč, PhD predstavil i v Rožňave na besede novú víziu Matice, ktorej podstatou má byť akčnosť, aktívnosť, výrazné omladenie. Chcela by som podporiť aj naďalej aktivity Matice slovenskej v spolupráci s ďalšími organizáciami smerom k žiakom ako sú: Súťaž v prednese povestí Šaliansky Maťko, Slávik Slovenska 2011, Kellnerova Poloma – súťaž v prednese, 1. detský folklórny festival a okresná súťažná prehliadka detských folklórnych súborov v Rožňave, súťaž Slovensko v histórii, výstava Ako sa robí kniha, projekt Ľudové klenoty, a pod. Je však škoda, že týchto aktivít sa zúčastňujú väčšinou jednotlivci. U nás absentuje masovejšie podujatie, ktoré by poskytlo priestor väčšiemu počtu detí, ktoré by bolo potrebné osloviť. Jedná sa o aktivity, o ktorých som sa už zmienila v predchádzajúcich vyjadreniach.
    Samozrejme, že aj tematické projekty o ktorých uvažujete, sú jednou z foriem podchytenia detí v oblasti budovania kladného vzťahu k domovine. Je však potrebné správne vyselektovať oblasti a tematické celky, o ktoré by bol záujem a vytvoriť špirálu týchto aktivít, ktoré budú prístupné žiakom rôznych vekových kategórií. Realizácia projektov bude mať ohlas v radoch žiakov, pokiaľ nebude len čisto teoretická, pretože sústavné memorovanie, poučovanie a teoretizovanie deti odrádza. Navrhovala by som zatraktívniť oblasť ľudových remesiel, ktoré je možné rozvíjať formou tvorivých dielní ako sú napr. pečenie a zdobenie perníkov, vyšívanie, tkanie kobercov, čipkárstvo, kováčstvo, rezbárstvo, maľovanie kraslíc, výroba vianočných ikebán, výzdoba slávnostného stola a iné ľudové remeslá. Ďalej by to mohli byť exkurzie zamerané na poznávanie prírodných múzeií (dedín)   na Liptove, Zemplíne, Kysuciach, Orave, Gemeri či Šariši. Vhodné sú i tematické okruhy niektorých osobností ako bol Pavol Dobšinský, P.J.Šafárik (spoznať jeho rodisko, miesta kde pôsobil, miesto posledného odpočinku, tvorbu a prínos pre spoločnosť) a pod. Zaujímavá je šnúra 7 (košiarov) resp. hradov Mateja Bebeka.
    Žijeme v národnostne zmiešanom regióne. Ako vnímate súčasnú situáciu a vzťahy slovenskej a maďarskej komunity v Rožňave? Myslíte si, že sú napäté aj medzi bežnými ľuďmi, alebo vytvárajú napätie ,,iba“ miestni či vrcholoví politiciy.
    Aj napriek tomu, že žijeme v národnostne zmiešanom regióne, nemám pocit, že by sa  obidvom komunitám slovenskej i maďarskej žilo v Rožňave  ťažko resp. že by nenažívali „podľa dobrých susedských vzťahov“.  Vzťahy ovplyvňuje nie národnostná otázka, ale charakter jednotlivých ľudí. Nepozerám sa na človeka ako na Slováka alebo Maďara. Hodnotím jeho úsilie, charakter, vlastnosti, spôsob komunikácie a vnútornú ochotu spolunažívať v pokoji, slušne a podľa pravidiel. Mám veľmi veľa známych, ktorí sú maďarskej národnosti a sú to ľudia s veľkým srdcom, mimoriadnymi schopnosťami. Nemám pocit, že by sa v Rožňave uprednostňovali spoluobčania slovenskej národnosti pred inými. Či už v oblasti školstva, kultúry, každodenného života, všade sú pre obidve komunity vytvorené rovnaké podmienky pre dobré spolunažívanie a sebarealizáciu.
    Vnímate ako viac intenzívnejšie národné aktivity skôr v maďarskej komunite, alebo  v našej slovenskej v Rožňave?
    Intenzívnosť národných aktivít jednotlivých komunít sa posudzuje dosť ťažko, pretože každá sa snaží propagovať svoju činnosť na verejnosti čo najviac a najlepšie a podľa svojich možností. Nie je tu zanedbateľný ani faktor financovania tej ktorej aktivity.  Aj mesto Rožňava sa snaží finančne pomôcť organizáciám, ktoré o príspevok požiadajú. Takže ako členka komisie vzdelávania, kultúry, športu a mládeže mám prehľad o niektorých aktivitách slovenskej i maďarskej komunity.  Obe vyvíjajú snahu o zviditeľnenie sa v tej ktorej oblasti školstva či kultúry. Týchto podujatí je pomerne dosť a netrúfam si vymenovať všetky, aby som náhodou na niečo nezabudla na jednej či druhej strane.

Jaroslav Verlík

Comments

Feel free to leave a comment...
and oh, if you want a pic to show with your comment, go get a gravatar!