Frico Motoška

jún 23, 2020 by  

fricoSochár Frico Motoška sa narodil sa 30.11.1891 v Banskej Bystrici a 21.6.1956 zomrel v Buenos Aires. Bezprostredne po vzniku 1. Č-SR roku 1918 začínajú na prestížnej pražskej Akadémii výtvarných umení študovať aj prví slovenskí poprevratoví adepti sochárskeho umenia. Konkrétne išlo o Jozefa Pospíšila, Vojtech Ihriského , Ladislava Majerského a Frica (Miroslava) Motošku. Je zaujímavé, s akou osobnou skúsenosťou prichádzajú títo neskorší uznávaní umelci na svoje štúdiá do Prahy. Pospíšil, Ihriský i Majerský mali pôvodne v úmysle strať sa učiteľmi, pretože si uvedomovali, že výtvarná, resp. sochárska tvorba ich neuživí. Najstarší z nich, Frico Motoška, rodák z Banskej Bystrice (nar. 30.11.1891), sa najskôr vyučil v dielni rezbára českého pôvodu J. Krauseho v Banskej Štiavnici, neskôr študoval na umelecko-priemyselnej škole v Budapešti. To sa už schyľovalo k vypuknutiu prvej svetovej vojny, ktorá výrazným spôsobom zamiešala osudy našich budúcich umelcov. Všetci museli narukovať a nikto z nich nemohol tušiť, čo bude ďalej. Najviac však vojna postihla práve Frica Motošku. Roku 1916 utrpel na fronte vážne zranenie pravej ruky a od tých čias bol nútený pracovať iba ľavou. Šťastnou zhodou okolností, ale aj náhod nakoniec všetci štyria začali študovať na spomínanej Akadémii výtvarných umení v Prahe a počas študentských liet im investori umožnili vytvoriť viacero pomníkov na rodnom Slovensku. Treba zdôrazniť, že vtedajšia Praha sa v značnej miere orientovala na dobové umelecké trendy západnej Európy. V tom ohľade teda poskytovala mladým sochárom vďačnú a lákavú príležitosť na bližšie oznámenie sa nielen s módnymi tendenciami, ale aj s umeleckým odkazom klasickej antiky či tradičného českého realistického sochárstva. Čoskoro sa však ukázalo, že z obchodného hľadiska nebude dominantný experiment. Ľudia a firmy, ktorí si objednávali sochárske diela, požadovali najmä portrétnu vernosť, čomu sa museli zákonite  podriadiť aj umelci. Frico Motoška dostáva svoju prvú veľkú ponuku ešte v priebehu štúdií. Na objednávku slovenských korporácií v USA vyhotovil rozmerný pomník generála Milana Rastislava Štefánika, ktorý bol pompézne odhalený roku 1922 v Clevelande.

O Motoškovom veľkom talente sa často písalo aj v rôznych súvekých časopisoch a novinách. Napríklad populárny obrazový časopis Slovenský svet už v roku 1922 zverejnil reprodukcie jeho sochárskych diel; z iných známych periodík pripomenieme ružomberskú Vatru alebo tlačový orgán slovenských vysokoškolákov študujúcich v Prahe – Svojeť. Reprodukcie zo Slovenského sveta verejnosť informujú, že námetový potenciál k prvým komorným sochárskym dielam čerpal Motoška zo slovanského bájoslovia (Triglav, Svantovít, Perun), ako i z tradičných zamestnaní prostého slovenského ľudu (pltníctvo a pod.). Už v tejto ranej tvorbe bolo možné vystopovať, že v osobe Frica Motošku išlo o umelca s priekopníckym prejavom na Slovensku (v súvislosti s vlastným vnímaním obsahu i formy realizovaného diela).

Po úspešnom skončení Akadémie výtvarných umení u prof. J. Štursu sa mladý sochár presťahoval do Bratislavy kde ho prichýlil maliar Ivan Žabota. Motoška bol veselým a spontánnym typom človeka a tak ani neprekvapilo, že sa začal pravidelne stretávať s umelcami, o ktorých sa hovorilo ako o príslušníkoch „slovenskej bohémy“. K nej patril okrem iných Fido J. Gašpar, Emo Bohúň, Jozef Gregor Tajovský, Ján Hrušovký… O ich povestných vysedávaniach v bratislavských viechach, krčmičkách a kaviarňach, kolovali neustále rozmanité chýry, ba až legendy. A Frico Motoška sa medzi touto vyberanou spoločnosťou vôbec nestratil.

Motoškova sochárska produkcia zo slovenského obdobia jeho života je rozsiahla a žánrovo pestrá. Prevláda najmä monumentálna tvorba a v jej rámci pomníky ( Ľ. Štúr, J. M. Hurban, A. Sládkovič, J. Botto, M. R. Štefánik a iní), pamätné tabule či dosky (Š. Moyses, K. Kuzmány, M. Hamuliak, Š. M: Daxner, J. Francisci, A. Radlinský, A. Kmeť a iní). Z komornej tvorby pripomenieme bronzovú jazdeckú sošku Svätopluka (1922), medailón s podobizňou J. Murgaša (1930), bronzový reliéf Krista (1931), sadrový portrét P. O. Hviezdoslava (1934), bronzovú bustu A. Sládkoviča (1938)…

Od konca 30. rokov až do roku 1945 sa Frico Motoška vytratil z domáceho kultúrno-spoločenského života. Neexponoval sa ani politicky, a preto bolo pre mnohých ľudí záhadou, prečo táto významná osobnosť medzivojnového umenia odišla začiatkom jari 1945 do exilu. Citlivý umelec s veľkou životnou skúsenosťou zrejme tušil, aká krutá budúcnosť čaká jeho rodné Slovensko….

V exile žil spoločne s manželkou a dcérou postupne v Rakúsku, Bavorsku, Taliansku a od roku 1948 v ďalekej Argentíne. Vieme o ňom, že sa neangažoval v krajanskom hnutí, čo sa v jeho prípade dáva do súvislosti s mimoriadne ťažkým existenčným rozpoložením. Motoškovci sa usadili v Buenos Aires a významný slovenský umelec pracoval v istom nemeckom podniku, ktorý vyrábal náboženské sochy a devocionálie. Práve cirkevné umenie predstavuje ťažisko Motoškovej exulantskej tvorby. Pod vplyvom dôkladného štúdia rímskych reálií vyhotovil plány súsošia našich vierozvestov sv. Cyrila a Metoda, Piety do Schenectady (jej reprodukciu publikoval prvý slovenský zborník emigrantských prác Vo vyhnanstve (1947) a mal aj iné tvorivé zámery. Žiaľbohu, ani jeden zo zamýšľaných väčších projektov už nestihol v dôsledku prudko sa zhoršujúceho zdravotného stavu dotiahnuť do finálnej podoby. Motoškova životná púť sa uzatvorila 21. júna 1956.

Značná časť diela Frica Motošku sa nachádza v zbierkových fondoch viacerých slovenských inštitúcií, v budove Matice slovenskej na Mudroňovej ulici v Martine sa nachádzajú portréty prvého predsedu a podpredsedu našej najstaršej národnej kultúrnej ustanovizne. V Plešivci na budove Obecného úradu hrdo sídli pamätná tabula Traja Sokoli (Daxner, Bakulíny, Francisci)

 

Zdroj: Národný kalendár 2006 autor Peter Cabadaj

Comments

Feel free to leave a comment...
and oh, if you want a pic to show with your comment, go get a gravatar!