Cesta slovenčiny – Doba štúrovská

27 septembra, 2021 by  

Ľudovít Štúr sa stal ikonou slovenských dejín, a predsa o ňom vieme veľmi málo. O tom ako žil – iba letmo, o tom čo písal – skoro nič. Možno by boli prekvapení mnohí nositelia radov a vyznamenaní Ľudovíta Štúra, keby sa začítali do jeho diela. Uvideli by horúcu vieru, tuhé vlastenectvo, lásku k slovenskému jazyku, kritickú rezervovanosť k západu a nádeje vkladané do slovanského sveta. Čiže presne to, čo sa dnes opäť nenosí. Štúrovci boli vo svojej dobe skupinou, ktorú vtedajšia rakúska a uhorská moc ledva vnímala. Bolo to zo začiatku iba pár desiatok osôb. Ich noviny, časopisy a knihy vychádzali vo veľmi skromných nákladoch. Ich vojenské ťaženia v meruôsmom a merudeviatom roku, hoci na víťaznej strane, skončili sa policajným dozorom. Nenadobudli reálnu ekonomickú, politickú ani vojenskú moc. A predsa ich vystúpenie natrvalo určilo smer slovenských dejín. Mali totiž poverenie duchovné. Hoci sa to potom každá nasledujúca generácia vládcov nad slovenským priestorom snažila spochybniť, myslenie štúrovcov určilo jazykový, myšlienkový i civilizačný rámec slovenského národa. Spôsob, akým Štúr definoval slovenský jazyk, slovenský národ a slovanskú vzájomnosť, je platný dodnes. Aby však bolo možné vysloviť akúkoľvek myšlienku, na to je potrebné slovo. Štúrovo jazykovedné dielo zavŕšilo etapu hľadania. Strednú slovenčinu ako základ spisovnej reči berieme dnes ako úplnú samozrejmosť, v polovici 19. storočia to však nebolo také jednoznačné. V týchto súvislostiach je príznačné, ako Štúr chápe ducha a miesto slovenčiny medzi slovanskými jazykmi. V diele Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí to vyjadril takto: „Nárečie slovenské, ktoré ako Tatry sú striedkom Slovanstva, tak je striedkom nárečí slovanských, ktoré je prechodom od východných k západným a v ktorom ako v klbku sú zvité nitky jednoty všetkých nárečí slovanských. Pod týmto ale čistým, neporúchaným, plnozvučným, všetky nárečia slovanské spojujúcim, v striedku nášho sveta hovoreným a najstaršie meno Slovanov najčistejšie zachovávajúcim nárečím naším slovenským zachoval sa aj duch slovenský alebo slovanský vo svojej čistote a sviežosti, alebo aby som lepšie sa vyjadril, zachovali sa spolu duch i nárečie v pokojných, údolistých Tatrách našich, na zemi medzi Dunajom a Tatrami, v prvotných týchto a najstarších, najdávnejších sedaliskách Slovanov na zemi európskej. Duch tento a nárečie naše sú. (…) Čo to za tajnosť? Dunaj a Tatry sú najstaršie sedaliská Slovanov v Európe. Tak rozpráva starožitný náš Nestor, že Sloveni a jazyk slovenský sedeli najprv na Dunaji, to samé bolo mienkou všetkých stredných vekov, istením, starých historikov poľských a českých: Kadlubka, Boguchwala, Dalimila, taktiež novších učených mužov, napr. Poliaka Surowieckého. V najstarších týchto sedaliskách Slovanov v Európe dodržal kmeň náš aj najstaršie ich priezvisko, zovúc jazyk svoj slovenským, biele svoje pohlavie Slovenkami, ako sa u Nestora najstarší Slovania volajú. Kmeň náš, ktorý najstaršie priezvisko Slovenov čiste dodržal, zachoval v tichých dolinách svojich a neprístupných Tatier aj v reči to, čo všetkým Slovanom bolo za starodávna spoločné.“ Hoci sa zdali Štúrove myšlienky vo svojej dobe až fantastické, predsa čas preveril ich pravdivosť. Po jeho kodifikácii sa ustálila dnešná spisovná slovenčina, v ktorej vzniklo úžasné množstvo umeleckých i vedeckých diel. Na základe jeho predstavy politického slovenského národa vznikol i dnešný slovenský štát. Práve myšlienky a koncepcie slovanskej vzájomnosti hýbali dejinami 20. storočia.

Zdroj: Národný kalendár 2005, autor Maroš Puchovský

Comments

Feel free to leave a comment...
and oh, if you want a pic to show with your comment, go get a gravatar!