Jozef Miloslav Hurban

20 februára, 2013 by  

19.marec 1817  Beckov – 21. február 1888  Hlboké

Tohto roku si pripomíname 125 výročie úmrtia tohto významného slovenského dejateľa , ktorý bol prvý predseda Slovenskej národnej rady, slovenský spisovateľ, novinár, politik a organizátor kultúrneho života slovenského národného hnutia, evanjelický kňaz a vedúca osobnosť slovenského povstania 18481849. Pôvodne bol stúpenec Jána Kollára, neskôr Ľudovíta Štúra. Je po ňom pomenovaná planétka (3730) Hurban. Narodil sa v rodine evanjelického farára Pavla Hurbana a jeho manželky Anny, rodenej Vorosovej. Vzdelanie získaval najprv u otca, neskôr v rokoch 18261830 navštevoval mestskú školu v Trenčíne, potom v rokoch 18301840 evanjelické lýceum v Bratislave. Tu sa zoznámil s Ľudovítom Štúrom, ktorý v ňom prebudil vlastenecké cítenie. Vysvätený za kňaza bol v roku 1840. Chcel pokračovať v štúdiu v Nemecku, no z finančných dôvodov musel začať najprv pracovať, kým si štúdium mohol dovoliť. Po vysvätení pôsobil ako evanjelický kaplán v Brezovej pod Bradlom, od roku 1843 bol farárom v Hlbokom. V roku 1860 dokončil ďalšie vzdelávanie a získal titul PhDr., ThDr. h. c. Od roku 1866 bol po smrti Karola Kuzmányho istý čas superintendentom slovenskej evanjelickej patentálnej cirkvi. Oženil sa s Annou Jurkovičovou, s ktorou mal 4 dcéry a 5 synov (medzi nimi bol i spisovateľ Svetozár Hurban-Vajanský). Jozef Miloslav Hurban bol na čele Slovenského literárneho a verejného života takmer pol storočia. Bol nekompromisným bojovníkom za národné práva Slovákov, nezmieriteľným nepriateľom šovinizmu maďarskej vládnucej triedy i priekopníkom slovanskej vzájomnosti. Hlavne v mladších rokoch života patril medzi radikálnych slovenských odporcov feudalizmu i nadvlády príživníckych šľachtických vrstiev v Uhorsku. Vtedy sa dokonca staval za „odteologizovanie slovenského života“. Do národnobuditeľskej, literárnej a kultúrno-organizačnej činnosti sa zapojil v roku 1835. Spolu s Ľudovítom Štúrom, ktorý na neho osobne vplýval, sa stal najaktívnejším členom Společnosti česko-slovanskej a neskôr po jej zrušení i Ústavu reči a literatúry československej. 24. apríla 1836 sa zúčastnil stretnutia štúrovskej mládeže na Devíne, kde prijal slovanské meno Miloslav. V rokoch 18371840 bol aktívnym členom tajného spolku Vzájomnosť. V roku 1837 vystúpil s tézou o kmeňovej svojbytnosti Slovákov, v roku 1839 podnikol cestu do českých zemí. Za jeho pôsobenia v Brezovej pod Bradlom a Hlbokom sa stal podjavorinský kraj centrom národnooslobodzovacieho hnutia a taktiež centrom jeho boja proti feudalizmu, útlaku zo strany Maďarov či boja za spoločenskú emancipáciu Slovákov. Tu tiež organizoval prvé ochotnícke divadelné predstavenia, čitateľské krúžky, nedeľné školy a spolky miernosti, čím veľmi úspešne šíril osvetu medzi slovenským obyvateľstvom. V rokoch 18481849 bol jednou z hlavných postáv Slovenského povstania. 18. marca 1848 sa uskutočnila na jeho fare v Hlbokom porada slovenských národovcov. Tu vznikol plán mítingov s cieľom vypracovať celonárodný revolučný program. 28. apríla 1848 sa vďaka jeho neúnavnej práci konal v Brezovej pod Bradlom veľký národnorevolučný míting, kde bol vyhlásený národný program, tzv. Nitrianske žiadosti. V máji toho istého roku potom na zhromaždení v Liptovskom Mikuláši prijali predstavitelia národného revolučného hnutia celonárodný program, tzv. Žiadosti slovenského národa, ktoré vychádzali z Hurbanovho regionálneho programu.  Po neúspechu memorandových akcií sa začal venovať cirkevno-politickým otázkam a spolupracoval na tom, aby sa začal zavádzať do života protestantský patent z roku 1859. Po smrti Karola Kuzmányho bol od roku 1866 superintendentom slovenských evanjelických patentálnych cirkví, čo spôsobilo prehĺbenie jeho moralizátorských a dogmaticko-konzervatívnych čŕt. Napriek tomu vystúpil najostrejšie zo všetkých slovenských politikov proti princípom rakúsko-maďarského vyrovnania a uhorského národnostného zákona z roku 1868. Na protest proti zatvoreniu slovenských gymnázií a Matice slovenskej vydal ďalší ročník almanachu Nitra (18761877), tento krát v češtine, aby tak demonštroval staré tradície literárnej jednoty československej a obnovenie spoločného jazyka, no tento jeho spiatočnícky krok nenašiel priaznivú odozvu ani medzi jeho najbližšími spolubojovníkmi za slovenskú rovnoprávnosť. V závere života sa snažil o zrekapitulovanie národno-obrodeneckej a národnorevolučnej aktivity štúrovcov tým, že spracoval rozsiahly životopis Ľudovíta Štúra a historické pojednania o slovenskom povstaní v roku 1848. Zomrel 21. februára 1888 v Hlbokom a po jeho smrti mu v roku 1892 postavili na hrobe z verejných zbierok pomník. K pomníku hneď po odhalení uhorské úrady zakázali prístup nielen verejnosti, ale i jeho manželke a synovi.

Comments

Feel free to leave a comment...
and oh, if you want a pic to show with your comment, go get a gravatar!