75. výročie Slovenského štátu

13 marca, 2014 by  

images14. marec 1939 – 14 . marec 2014

Tento dátum a s ním súvisiaci vznik prvého Slovenského štátu, v každom v nás vyvoláva zmiešané pocity, či rôzne otázky, je však súčasťou našej histórie. Prešlo dosť času na to aby sme mohli získať objektívne dôkazy, názory na jeho vtedajší vznik, vývin a celkové fungovanie – však posúďte sami: V čase, keď sa prebúdzala Európa; keď sa na prelome 18. a 19. storočia začali vytvárať prvé európske národné štáty, ten pohyb vtedy poznačil aj slovenskú feudálnu národnosť, ktorá sa kodifikáciou bernolákovskej slovenčiny začala pretvárať v národ. Anton Bernolák a Učené tovarišstvo, Ján Hollý, Ľudovít Štúr a jeho družina, memorandisti, Matica slovenská, Svetozár Hurban Vajanský, Slovenská národná strana, Martinská deklarácia, Andrej Hlinka, Martin Rázus a ľudácka generácia – to sú míľniky na ceste nášho národa, ktorá zákonite vyústila do slovenského národného záujmu získať štátnu nezávislosť. A nedá sa opomenúť ani význam zahraničnej vetvy tohto boja, ktorý sa najmarkantnejšie prejavil v Spojených štátoch amerických podpísaním Clevelandskej dohody v roku 1916 a Pittsburgskej dohody v roku1918 medzi zástupcami Slovenskej ligy v Amerike a Českého národného združenia. Slovenská strana presadila svoju požiadavku, aby slovenský národ v rámci budúceho česko-slovenského štátu existoval vo svojom vlastnom národnom štátnom útvare. Martinskou deklaráciou z 30. októbra 1918 sa slovenský národ odtrhol od Uhorska a spojil svoju budúcnosť s národom českým v spoločnom štáte. Prvá Československá republika mala nesporne veľký význam v živote českého i slovenského národa, ale napriek súčasným oslavám masarykovskej demokracie nebol to nejaký ideálny štát po stránke politickej, hospodárskej, ani sociálnej. I keď Slováci v novom štáte zažili aj istý národný rozvoj, vládnuca česká politická garnitúra, stojaca na princípoch politického čechoslovakizmu, ich štátoprávne požiadavky neustále tvrdošijne odmietala. Táto skutočnosť vyvolávala u veľkej časti slovenskej spoločnosti, sústredenej okolo autonomistického bloku, vedeného Andrejom Hlinkom a Martinom Rázusom, sklamanie, ale i radikalizáciu veľkej časti ľudáckeho hnutia, iniciovanú Prof. Dr. Vojtechom Tukom a Alexandrom Machom v presadzovaní slovenského národného programu. 30-te roky minulého storočia boli poznačené neustálym rozmachom idey slovenskej štátnej nezávislosti. V zložitej politickej situácii, ktorú prežívala Československá republika – po takých udalostiach ako diktát Mníchovskej dohody, vyhlásenie autonómie Slovenska, Viedenská arbitráž, Homolov puč a po návšteve Dr. Josefa Tisa u kancelára Nemeckej ríše Adolfa Hitlera – sa slovenský národ dostal pred dilemu buď vyhlásiť samostatný štát alebo znášať dôsledky blížiacich sa udalostí a byť vydaný napospas “svojmu osudu”, čo v skutočnosti značilo rozdelenie slovenského územia medzi Poľsko, Maďarsko a Nemecko. Tým by Slováci prakticky zanikli ako národ. I keď Slovenská republika vznikla vo veľmi zložitej dobe, nedá sa v tejto udalosti nevidieť vyvrcholenie národného emancipačného zápasu. Tu sa jasne potvrdilo, že slovenský národ bol už vtedy vyspelým štátotvorným činiteľom. Takisto sa nedá Slovákom pripisovať zrada na vtedajšej Česko-slovenskej republike, ako to v minulosti – a žiaľ i dnes – niekto rád robí. Slováci i napriek všetkým kontroverziám politického života v tom štáte boli vždy pripravení brániť ho a bojovať za jeho nezávislosť a územnú celistvosť i so zbraňou v ruke. To sa ukázalo aj v mobilizáciách v roku 1938. Keď Dr. Jozef Tiso prišiel na pozvanie Adolfa Hitlera do Berlína, nepôsobil tam ako nejaká bábka, čo prišla k vladárovi “na koberec”, ale ako suverénny, pevný a rozhodný politik, konajúci v súlade s právom svojho štátu, čím sa dostal do pozície váženého partnera v rokovaniach s kancelárom vtedy jednej z najsilnejších svetových mocností. Dr. Tiso vtedy odmietol žiadosť nemeckého ministra zahraničných vecí Joachima von Ribbentropa vyhlásiť z Berlína rozhlasom nezávislosť Slovenska prehlásením, napísaným úradníkmi ríšskeho ministerstva zahraničných vecí. Namiesto toho požiadal Adolfa Hitlera, aby sa mohol telefonicky spojiť s prezidentom Česko-slovenskej republiky Dr. Emilom Háchom a požiadať ho, abypodľa ústavy zvolal Snem slovenskej krajiny. Hitler s tou požiadavkou súhlasil. Dr. Tiso po návrate na Slovensko na zasadnutí snemu reálne vysvetlil situáciu a ukončil slovami: “Skladám tu pred snem sucho zhrnutý materiál mojej berlínskej návštevy, ktorý ste si tu vypočuli a prosím: uvažujte, rozhodujte.” Nato predseda snemu Dr. Martin Sokol vyzval poslancov hlasovať, či sú za samostatný slovenský štát alebo nie. Vtedy všetci prítomní povstali z miesta a odhlasovali utvorenie samostatného slovenského štátu. Nato predseda snemu vyhlásil: “Zisťujem, že Slovenský snem ako jediný kompetentný orgán politickej vôle národa sa uzniesol, že je za samostatný slovenský štát.” V ten deň sa rozozvučali zvony po celom Slovensku. Národ po tisícročí oslavoval obnovenie svojej štátnosti. Slovenský štát vtedy bez výhrady prijali všetci – aj tí politici, ktorí počas predchádzajúceho obdobia stáli na pozíciách čechoslovakizmu. Samostatný slovenský štát hneď v počiatkoch preukázal svoju akcieschopnosť a odrazil v tzv. “Malej vojne” ozbrojenú agresiu Maďarska, čím si získal medzinárodný rešpekt. Štátna samostatnosť umožnila rozvoj ducha a umu slovenského človeka, čo sa potom odrazilo v spoločenskom raste a v hospodárskej prosperite. Vznik Slovenskej republiky, to bol veľký prelom v histórii slovenského národa, i keď k nemu došlo vo veľmi ťažkej dobe a to preto, lebo to bolo vyvrcholenie úsilia o vlastnú štátnosť. Jej medzinárodné uznanie raz navždy pochovalo ideu svätoštefanskej koruny a Veľkého Maďarska. Prvá Slovenská republika dala večný základ slovenskej štátnosti, ktorá sa potom opäť obnovila v roku 1993.

zdroj : http://www.protiprudu.org/

Comments

Feel free to leave a comment...
and oh, if you want a pic to show with your comment, go get a gravatar!